Naším cieľom bol blízky národný park Rajaji, kam sme išli až neskôr. Na druhý deň po príchode sme si urobili zoznamovaciu prechádzku s mestom. Centrum tvorí jedna veľká, rušná ulica s obchodmi a tzv. reštauráciami, v ktorých ani v jednej nenájdete wc... Domáci jednoducho idú za roh a turista, pomôž si ako vieš.((street))
Cez spleť malých uličiek sme sa dostali ku Gange a naskytol sa nám úžasný pohľad na obrovské množstvo ľudí pobehujúcich sem a tam, kúpajúcich sa v rieke a kupujúcich oranžové kvety, ktoré do nej posielali so svojimi modlitbami a prosbami.((flowers))
Bolo to fascinujúce, toľko ľudí na jednom mieste človek nevidí každý deň. Naša prechádzka sa končila u obrovskej soche boha Shivu, ktorý ako keby v celej svojej kráse a mohutnosti bdel nad celým mestom.
Na druhý deň nasadáme do autorikše odchádzame do blízkeho mesta Rishikesh, ktoré je od Haridwaru vzdialené len 1 hod.
Rishikes je menšie a o niečo kľudnejšie mesto ako Haridwar. Je ešte bližšie k Himalájam. Takisto je svätým pútnickým mestom, a na brehoch Gangy má veľa chrámov a známu Clock Tower, pri ktorej sa zhromažďovalo množstvo pútnikov kúpajúcich sa vo svätenej vode...((tower))
Je predovšetkým centrom jogy a meditácie, preto sem okrem mnohopočetných indických pútnikov chodí aj nespočetne veľa izraelských "pútnikov", ktorím sa prispôsobuje aj ráz mesta s obchodmi s "hippie" oblečením a German bakery´s, kaviarničkami s európskymi maškrtami ako je štrúdľa alebo osie hniezdo.
Cez Gangu vedú dva mosty, ktorými sa dostanete k chrámom na druhej strane mesta. Okrem kráv je tu veľa doterných, niekedy keď ide o banány, agresívnych opíc, ktoré sa na vás vrhnú len čo zbadajú vo vašej ruke banán...((monkeys))
V Rishikeshi sme strávili dva dni a utekáme do Agry a jej Taj Mahalom. Vlak nám však odchádzal o 23:30 z Haridwaru, takže sme sa sem museli opäť vrátiť. Keďže sme tu mali pobudnúť celý deň, museli sme nájsť miesto, kde by sme si nechali veci. Po značných problémoch sme nakoniec našli niečo ako "úschovňu batožín".
Doobeda sme si urobili ešte malý výlet k miestnemu chrámu Mansa Devi, z ktorého je krásny výhľad na celé mesto. Cestou hore všade predávali balíčky s tzv. prasad, čo vyzeralo ako naše burizony, ktoré pútnici prinášajú bohom. Na prasad si okrem bohov brúsili zuby aj doterné opice, ktoré s vami vyšli až do chrámu... Tí lenivejší sa sem môžu vyviesť lanovkou, niečo ako naša "Mária Terézia" na Chopku, ktorou sme sa nechali zlákať aj my cestou dolu.
Poobede sme sa vydali do blízkeho, už spomínaného národného parku Rajaji. Bolo tam celkom pekne a aspoň sme vyplnili čas do odchodu. Našu výpravu tvoril indický sprievodca a štyria turisti, každý inej národnosti - Švajčiarka, Kanaďan, Amík a potreštená Slovenka : ) Videli sme však len pár jeleňov a srniek, jedného úbohého slona, ktorého čakal výcvik na vozenie turistov, na ktorého bol dosť smutný pohľad a nahé indické detičky.
Po prechádzke po parku sme sa presunuli do miestnej osady, dediny Chilla, v ktorej žili tzv. "domorodí" obyvatelia, ešte pred tým ako ich vysťahovali z parku kvôli turistom. Tiež dosť smutné... Ocitli sme sa ako v praveku.
Naspäť do hnusného Hardiwaru sme sa dostali už za tmy. Na stanici sa nám naskytol hrozný pohľad na množstvo spiacich ľudí na zemi, čakajúcich na vlak. Všade okolo hrozná špina, prach a zápach všetkého možného na čo si len pomyslíte. Zlatá Hlavná stanica v Bratislave. Bol to šok, na ktorý asi tak rýchlo nezabudnem...
Nakoniec sme sa dočkali odchodu a vydávame sa na našu prvú cestu preplneným vláčikom so zamrežovanými oknami a stojacimi ľuďmi vo dverách. Spolu s ostatnými cestujúcimi sme naskákali ešte za pochodu do vlaku. Vagóny nemajú kupé, jednotlivé "časti" sú oddelené mrežami, ako v klietke...
